Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

VÄZEŇ OPÄŤ NA SLOBODE

            Keď sa Raiffeisen stal v jednom nemeckom mestečku starostom, mal iba 29 rokov. Bol vnukom protestantského pastora a mal dobrú vôľu pomáhať ľuďom. Obyvatelia mesta boli však voči jeho zvoleniu nedôverčiví. Hovorili: „To nám chýbalo, také chlapčisko starostom!“
            Avšak už na začiatku „starostovania“ sa ukázal chlapčiskom na správnom mieste. Hovorí o tom aj táto príhoda: Uprostred noci sa zobudil na nezvyčajný šramot. Zvuk pochádzal z kancelárií na prízemí radnice. „Idem to skontrolovať,“ povedal manželke Emilie. „Možno je to nejaká vymknutá mačka.“
            Pomaly zišiel dolu schodmi. V miestnosti zbadal zamaskovanú siluetu muža. Prekvapenie paralyzovalo oboch. „Čo tu hľadáte?“ opýtal sa prísne. Lupič sa s nožom vrhol na Raiffeisena, aby ho zneškodnil. Raiffeisen mu však vykrútil zápästie a prinútil ho pustiť nôž z ruky. Medzitým manželka, ktorá počula hluk, bežala upozorniť susedov.
            Medzi oboma súpermi sa rozvinul krátky rozhovor: „Pustite ma! Konal som pod  tlakom biedy! A navyše sa mi ani nepodarilo dostať do trezora!“ Raiffeisen mu na to odpovedal: „O tom rozhodne súd!“ „Nič tým nezískate, nájdem si príležitosť a pomstím sa vám,“ vyhrážal sa zlodej. A na prekvapenie sa zrazu rozplakal a ešte raz sa pokúsil vyjednávať: „Ak ma necháte ujsť, dáte mi príležitosť stať sa statočným človekom!“
            V tom momente sa zrodila v Raiffeisenovi nová myšlienka: „či nemôže naozaj konkrétne pomôcť zločincovi vyjsť z bahna, v ktorom uviazol?“ Preto zlodejovi povedal: „Mojou povinnosťou je vydať vás spravodlivosti, ale tiež pomôcť vám potom, keď si odpykáte trest. Príďte za mnou! Môžete rátať s mojou pomocou!“
            Prišla polícia. S Raiffeisenom spísali zápisnicu. Dozvedel sa, že prichytený muž sa volá Thomas Wendt.
            O rok neskôr niekto zaklopal na dvere starostu. Otvorila jeho manželka a keď spoznala návštevníka, musela sa zachytiť steny. „Spoznali ste ma,“ povedal muž. „Áno, som to ja, Thomas Wendt... Dnes ráno ma prepustili z väzenia.“ Emilia sa ho celá bledá opýtala: „Prišli ste sa pomstiť môjmu manželovi?“ „Nie, pani Raiffeisenová, pán starosta mi napísal do väzenia list, v ktorom mi pripomenul, že sa o mňa postará, keď ma prepustia.“
            Emilie zavolala manžela. Ten pozdravil bývalého väzňa srdečným stiskom ruky. Už mal preňho pripravenú prácu. „Dnešnú noc môžete stráviť v mojej hosťovskej izbe. Zajtra vám istý podnikateľ dá ubytovanie i prácu. Nikto z vašich spolupracovníkov nebude vedieť, odkiaľ ste prišli. Kronfuss, váš budúci nadriadený, je členom našej organizácie, ktorú sme tento rok založili, aby pomáhala väzňom, najmä takým, ktorých práve prepustili z väzenia. Zaručil som sa za vás.“
            Thomas Wendt koktal slová: „Ďakujem... Vy mi dôverujete... Cítim sa povzbudený...“ Dostal vzácnu príležitosť opäť sa začleniť do spoločnosti.

„Najhoršie na väzení nie sú šaty, strava, mreže. To je materiálne a dá sa to vydržať. Najhoršie je, že človek stráca všetko ostatné. Najciteľnejšie je to po prepustení, keď sa človek ocitne sám. Stratil česť, dôveru, vzťahy, priateľov a často aj manželku. Treba si uvedomiť, že to najhoršie prichádza ... so slobodou.“
                                                                                   (zo slov jedného prepusteného väzňa)

                                               (zdroj: Veľké pravdy v malých príbehoch 3, Piere Lefévre)